Dejiny klitorisu

Na ľudskom tele neexistuje orgán, ktorý by bol odpradávna tak mystifikovaný a vzbudzoval toľkú zvedavosť ako je klitoris. Nielen to, ako vyzerá na povrchu, ale načo má vôbec slúžiť a čo je jeho zmysel. Venovali sa mu najznámejší filozofovia či lekári, fascinoval a dráždil mozgy najznámejších vedcov. 
Skôr než vás pobavím či znechutím nasledujúcim článkom, povedzme si čo už dnes vieme.  A to, že je to najúžasnejší orgán ženského tela a jeho účelom nie je nič iné, než spôsobovať rozkoš.

Galén (129-216 n.l.), jeden z najvplyvnejších gréckych lekárov nazýval klitoris "nymfou" a usudzoval, že jeho účelom je pomáhať udržovať lono v teple, ako takú čiapočku nad vagínou. To dávalo Grékom absolútny zmysel, lebo vtedy bol každý presvedčení, že ženy sú horkokrvné a vlhké, kdežto muži sú chladní a suchí. Toto presvedčenie zdieľal aj lekár Sórános z Efezu, ktorý nielen popísal anatómiu vulvy, ale zaoberal sa aj "nadmernou veľkosťou klitorisu". Tento pán narobil paseku ženám po celé stáročia a dodnes sa v niektorých kultúrach podľa neho riadia. Na základe tohto diela sa začali v rôznych obmenách robiť ženské obriezky. Pripravte sa na najhoršie:

"O nadmerne veľkom klitorise, ktorý Grékovia nazývajú nymfa.
Vonkajším prejavom tohto znetvorenia je veľký maskulinizovaný
klitoris. Niektorí dokonca tvrdia, že sa môže stoporiť ako u mužov
a zdá sa, ako by stále vyhľadával častý sexuálny styk. Napravíte to 
nasledujúcim spôsobom: Žene ležiacej na chrbte roztiahnete nohy, 
potom je nutné uchopiť klitoris kliešťami otočenými von, aby bola 
nadmerná časť viditeľná, potom odrežete špičku skalpelom, a nakoniec
s náležitou starostlivosťou ošetríte vzniknutú ranu".

Ako strašne sa vie človek zapísať do dejín, koľko žien trpelo na základe tejto "liečby". Predýchali ste? Presvedčenie o nadmerne veľkých klitorisoch, čo môže spôsobovať lesbizmus, alebo abnormálne chúťky u žien pretrvávalo až do 20. storočia.

Hypertrofované (veľké) klitorisy objavovali v lekárskych textoch s takou frekvenciu, že by sme si kľudne mohli myslieť, že naše predchodkyne mávali ozdoby také, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani somár :) Avšak posadnutosť klitorisom bola počas storočí skôr kultúrna než biologická. 

Stredoveký lekár Avicenna uznal, že účelom klitorisu je spôsobovať rozkoš a radil mužom, aby treli oblasť medzi zadkom a vulvou, pretože práve to miesto je zdrojom rozkoše. Avicena bol našťastie veľmi vplyvný lekár a tak sa táto jeho rada rozšírila a zachovala po celé stáročia. 

Počas renesancie v r. 1559 hneď dvaja talianski anatómovia hrdo oznámili svetu, že objavili klitoris. Realdo Colombo, profesor anatómie napísal:

"Keďže nikto iný neodhalil tieto procesy a ich fungovanie,
pokiaľ je dovolené, aby som pomenoval veci, ktoré som
objavil, malo by sa to nazývať Venušina láska či sladkosť.
Neviem opísať, nakoľko som ohromený faktom, že toľkým
význačným anatómom toto uniklo, keďže je to krásna vec
utvorená tak veľkým umením."

Odporúčanie zaobchádzania s klitorisom bolo trenie penisu oň. 

Navzdory lekárskym a anatomickým pokrokom holandský anatóm Bartholi nazval klitoris "contemptus viorium", čiže "urážkou mužstva", pretože veril že, ženy, ktoré príliš používajú klitoris sa stanú "confricatrices", čiže otieračkami. Dokonca tvrdil, že poznal ženu, ktorá natoľko používala svoju "urážku mužstva", že jej dotyčný orgán narástol do dĺžky "husieho krku" :). Bolo by pekné sa domnievať, že Bartholin bol osamelý šialenec, ale to sa ani náhodou nepribližuje k pravde.
V prípade doby upaľovania čarodejníc, kde hľadali po tele ženy znamenia satana (diablova bradavica), hral klitoris tiež svoju úlohu. Zaujímavosťou je že, ich často našli medzi nohami ženy a teda akákoľvek anatomická odchýlka mohla slúžiť ako usvedčujúci dôkaz spolupráce so satanom.

V 18. storočí, v rozkvete tlačovín začala vychádzať aj erotická literatúra, ktorá sa hojne, ale už pozitívne venovala klitorisom. Už nebol nazvaný hanlivo, ale bolo popísané ako sa mu príjemne venovať. Aj keď bol vo viktoriánskej dobe klitoris zdrojom potešenia, malá, ale hlasná časť lekárskej obce sa obávala jeho zneužívania a poukazovala na možnosti rozšírenia nymfománie.

Najvýznamnejším proti klitorisovým odporcom bol uznávaný gynekológ Isaac Baker Brown. Zasadzoval sa o klitorektomiu, čiže o nám známe vyrezávanie klitorisu spred niekoľkých storočí. Brown týmto zákrokom liečil snáď všetko, od bolestí chrbta, epilepsie, neplodnosť až po slepotu. Našťastie sa jeho kolegovia vzbúrili a vylúčili ho z lekárskej obce. Pre zaujímavosť, jeho kariéra sa z jeho činov nikdy nespamätala a zomrel v chudobe.

No a poďme k Freudovi, o tom sme počuli všetci. Ten popísal ženskú sexualitu ako "čierny kontinent" psychológie. Práve Freud vymedzil rozdiel medzi vyginálnym a klitorálnym orgazmom. Šíril myšlienku, že pokiaľ dokážu ženy dosiahnuť orgazmus len cez klitoris, zlyhávajú v sexe. Bohužiaľ tento názor pretrváva v niektorých kruhoch doteraz.

Najhoršie na celom tomto nezmysle s vaginálnym verzus klitorálnym orgazmom je to, že akonáhle sme zistili ako vlastne vyzerá klitoris, tak je až do očí bijúce zrejmé, že všetky orgazmy sú len klitorálne! Stavba klitorisu je zložitá a rozsiahla, je to veľký rozvetvený orgán. Až nedávno, v roku 2009 použili 3D sonografiu, aby získali celkový obraz stimulovaného klitorisu a my sme konečne začali chápať čo sa tam dole vôbec deje. Zistili, že keď je klitoris vzrušený zväčšuje sa natoľko, že sa dotýka prednej steny vagíny a tak niektoré ženy, cca 18% vedia dosiahnuť orgazmus aj pri vaginálnej penetrácii.

Klitoris je jediný orgán ľudského tela, ktorý nemá žiaden iný účel než spôsobovať rozkoš. Má 8000 nervových zakončení, čo je dvojnásobok oproti žľazám penisu.
Nikdy sa nedozvieme, koľko klitorisov bolo v priebehu dejín odrezaných, ale vieme, že prakticky žiadna z týchto operácií nikdy nebola nutná. Trvalo nám tisícročia , než sme sa sem dostali a konečne začíname chápať, aký dôležitý je klitoris pre sexuálne uspokojenie.